piatok 23. januára 2015

Zunyit a Diaspor z Jergyštolne , Banská Belá

Mnohí z menej oboznámených zberateľov minerálov  nadvihli obočie pri názve tejto kapitoly.
 O Zunyite a Diaspore z Štiavnických vrchoch nikdy nepočuli. 

Dobre tak to skúsme inak – čo takto Agalmatolit a Dillnit?

Aha, už sa rozsvecuje: hovoríme o nezvyčajných nálezoch z Banskej Belej, bývalého kráľovského banského mesta stojaceho spolu s Hodrušou a Vyhňami v tieni slávnejšej Štiavnice.

Je fakt , že objavenie „agalmatolitu“  v Belej svojho času v polovici 19 teho storočia urobilo medzi rakúsko-uhorskými  mineralógmi riadny rozruch, preto že tento minerál ako keby do miestneho zloženia hôr ani nepatril.

Agalmatolit alebo „pagodit“ je v ázijských zemiach, najmä v Čine považovaný za vysoko cenený minerál , najmä kvôli makkosti a leštiteľnosti, vďaka čomu sa stal vďačnou surovinou na umelecké vyrezávanie sošiek bohov,  miniatur chrámov, a rôznych iných figúrok.
 A ak k tomu mal pekné farby, jeho výskyty v horách sa strážil aj tajil  oveľa úzkostlivejšie a prísnejšie ako ložiská zlata, ktoré boli roztrúsené kade-tade. Kvalitné rezby z oku lahodiaceho farebného agalmatolitu sa totiž skutočne vyvažovali zlatom. 

Dillnit z Jergyštôlne v zbierkach Britského múzea histórie prírody v Londýne 
Foto K.Ivan

V Severnej Amerike boli a sú niektoré ložiská agalmatolitu vedené ako posvätné miesta – domorodí indiáni z neho totiž po tisícročia vyrezávali a stále vyrezávajú fajky .  
Niekoľko z ložísk dodnes vlastnia indiánske kmene a bolo by Vám beda aj v dnešnej dobe, keby ste tam chceli kopať alebo zbierať miestny „fajkový kameň“. Ložiská sú totiž chránené osobitnými zákonmi USA, ktoré chránia kultúru pôvodných američanov . 

Ak si spomínate z detstva, aj Winnetou v jednej z prvých  Mayoviek daroval svojmu bielemu bratovi  Old Shatterhandovi fajku, ktorú vlastnoručne vyrezal z posvätného kameňa.
       
Vráťme sa k Belianskemu agalmatolitu. Kde sa tu teda vzal tento niektorými národmi tak cenený kameň? 

Samozrejme, jeho vznik má na „svedomí“  štiavnický stratovulkán. 

Dúfam že viete, čo sú to skarny a erlány vzniknuté na kontaktoch kedysi rozžeravených  treťohorných  sopečných hornín s druhohornými  usadeninami- najmä vápencami a dolomitmi. Ak nie, postačí vysvetlenie, že sú to kontaktné horniny, ktoré vznikli na zóne dotyku žeravej magmy so staršími vápencami a dolomitmi. 

 Na štiavnickej strane vrchov sú skarny pomerne vzácnejšie ,  sú väčšinou pochované pod nánosmi vulkanických hornín, ktoré prerazili vápence, preliali sa cez ne a ukryli ich v hlbinách pod povrchom - geológovia hovoria, že ich vulkán "pochoval".

Viac vápenitých sedimentov  nájdeme na Pohronskej strane hlavného hrebeňa vo Vyhniach, Banskej Hodruši ,Kopaniciach a Sklených Tepliciach, kde zub času, plus sily prírody ohlodali sopečné nánosy, a vápence s dolomitmi opäť odkryl spod vulkanických hornín.

Jednou z výnimiek, potvrdzujúcich toto pravidlo, sú Belianske či skôr Juraj štolnianske vápence pri rovnomennej baníckej osade  nad Banskou Belou. 
Medzi domácimi je skôr známější maďarský variant názvu časti obce Banská Belá : Jergyštôlňa.

Pramenná oblasť  Belansko-Kozelníckeho potoka, známeho pod Belou ako Jasenica,  sa totiž hlboko zaryla do útrob sopky a usadené vápence s dolomitmi tu a tam potok odkryl.

 V 7Otich a 8Otich rokoch tento priepustný - miestami skrasovatený  a teda „deravý“ vápenec  pri Juraj štolni natoľko zvyšoval náklady na čerpanie vôd z Novej šachty na Šobove, že Rudné Bane celý potôčik vnikajúci cez vápence do baní zregulovali, spútali  a v 80 tich rokoch 20 storočia na dlhých úsekoch uväznili do betónových rúr a umelého koryta.

Ako bol "agalmatolit" objavený 


11. Septembra 1811 banský erár prostredníctvom nariadenia komorského grófa Schluga dal zaraziť dedičnú štolňu Korunného princa Ferdinanda, ktorá mala preskúmať zrudnenie Bieber, Terézia  a Mária Empfängniss žily vo východnej časti revíru ako aj  podfárať 500 rokov starú Juraj štôlňu umiestnenú vyššie v doline. 

Mapa časti Ferdinand dedičnej štolne

Podfáraním hlbších partii a starých baní  sa mali úseky vyššie uvedených žíl zároveň aj odvodniť.  V týchto častiach sa totiž nachádzali olovnaté strieborné rudy, ktoré mali byť vyťažené.

 Po druhej svetovej vojne noví ľavicoví mocipáni  zmenili názov štolne z Ferdinand dedičnej na Bránik štolňu, podľa mena vtedy hĺbenej slepej pomocnej šachty, ktorá mala za úlohu ďalej preskúmať nedotknuté hlbiny a ich rudy. 

Dedičná štolňa princa Ferdinanda (Bránik) už po necelej stovke metrov zachytila kontakt hrubého sivého vápenca s granodioritom, ale zanechala ho bez povšimnutia a pokračovala smerom k Bieber žile ktorú  nakoniec štôlňa dosiahla 30 Októbra 1828.

Kontaktný skarn bol rozfáraný počas razenia v roku 1825 a objavili sa hniezda „zemitej“ horniny s obsahom pyritu.
V nádeji, že pyritové hniezda budú obsahovať vtrúsené zlato, naradil komorgrófsky úrad pokusnú ťažbu pyritu a jeho skúšky na zlato v Banskobystrických stupách a hutách. Ukázalo sa však, že niekoľko desiatok kíl čistého pyritu neobsahuje žiadne zlato ani striebro, a tak príkazom komorského grófa pod číslom 3811/1825 dobývanie pyritu ešte v ten istý rok zastavili.

Na kontakte hornín si znovu všimol nezvyčajné masy zdanlivo  hlinitého minerálu s ružovými kryštálikmi o 23 rokov neskôr banský praktikant Adolf Hutzelmann  (v roku 1848) a vyniesol ich z bane von.

Agalmatolit s ružovým Dillnitom
foto K.Ivan

V pohnutých revolučných rokoch ich analyzoval slovutný banský radca W. Haidinger vo Viedni a určil ich ako agalmatolit a diaspor. Agalmatolit bola beztvará relatívne mäkká masa bielej, sivej až žltkavo-zelenavej farby v ktorej boli niekedy cukríkovo ružové kryštáliky diasporu. 

Keďže sa už predtým popísaný diaspor  nevyznačoval takým vysokým obsahom fluóru  a mal aj nižší index lomu svetla než známe vzorky diasporu , v domnení, že sa jedná o nový minerál, navrhol Haidinger minerálu meno Dillnit podľa staronemeckého mena Banskej Belej – Dilln.

Využitie v praxi


Pomerne rýchlo sa zistilo, že zemitý materiál  má  vynikajúce vlastnosti žiaruvzdornej suroviny s veľmi vysokým bodom taviteľnosti.
Keďže  strieborná huta v B. Štiavnici nemala jednoduchý prístup k žiaruvzdorným ílom na výrobu výmurovky pecí  a zhotovovanie hutníckej keramiky,  dve väčšie a niekoľko menších nepravidelných akumulácii agalmatolitu sa začali  ťažiť a využívať na výrobu hutníckej keramiky a vymazávanie pecí.

V roku 1885 bola odobraná  vzorka suroviny aj pre keramickú továreň Wilhelma Zsolnaya  do  Pätkostolia (Pécs) , a 12. 5. 1886 bola do tejto továrne zaslaná dokonce tzv. vagónová zásielka – t.j. 105 centov (asi 5  a štvrť tony, preto že cent bol kedysi cca 50 kg)

Portál Ferdinand štôlne po premenovaní na Hlavný prekop k Bránikovej šachte. 60te roky 20 storočia. Foto z fondov ŠÚBA

Hlavným odberateľom agalmatolitu bola stále Štiavnická centrálna huta.  Pokiaľ vlhkosť  narúbaného agalmatolitu nepresiahla 12%,  nakupovali ho za 2 zlatky a 40 grajciarov za jednu tonu.

Ako zaujímavosť možno tiež uviesť že popri agalmatolite sa  v štôlni  tiež ťažil  jemnozrnný čistý vápenec, ktorý odoberali štiavnickí výrobcovia sódovej vody na výrobu oxidu uhličitého.

Ružovému Diasporu sa popri agalmatolite nevenovala nijaká pozornosť, bol len zvláštnosťou bez praktického využitia. Agalmatolit sa v štôlni Korunného princa Františka a v Belianskej dedičnej štolni ťažil až do 2. Svetovej vojny. Belianskou dedičnou štôlňou sa dobývali  aj nižšie uložené časti ložiska pod úrovňou štôlne cisára Ferdinanda.

Potom však úlohu žiaruvzdornej suroviny pre hutnícke prevádzky v Štiavnici a na Slovensku  prevzal v blízkosti ťažený a spracovávaný „dinasový“ kremenec (na Šobove pri Štiavnici a na Kamennom vrchu pri Belej).  

Až do roku 1955 sa bádatelia domnievali, že tunajší agalmatolit je zmesou ílovitých minerálov s agalmatolitom a diasporom.
Revízny výskum J. Kontu spolu s J. Mrázom ukázal, že sa jedná o odrodu Zunyitu (pomenovaného podľa ložiska Zunyjského kmeňa indiánov v Amerike) s vysokým obsahom fluóru, rovnako vysoký obsah fluóru a odlišný lom svetla vykazoval aj Diaspor.


Diaspor v Zunyite - teda Dillnit v Agalmatolite . Ako chcete.
Vzorka v zbierkach Slovenského Banského Múzea. 
Foto Lubomír Lužina

Dr. Konta taktiež  dokázal, že sa nejedná o zmes minerálu s kaolinitom, a že vlastne vôbec  neide o nejaký  ílovitý minerál. Jedná sa tu teda o zemitú odrodu minerálu zunyitu.
Preto dodnes možno nájsť  v niektorých mineralogických múzeách fluórové varianty zunyitu  niekedy aj s fluórovým diasporom pod menom Agalmatolit, ale aj ako Dillnit. 

Podľa dvojice najuznávanejších systémov používaných v mineralógii  Dana & Strunz sú oba názvy prípustné.

Štolňa je dnes zamurovaná a je súčasťou ohradeného súkromného pozemku.
Lokalita v dnešných časoch. Záber Google streetview. Štôlňa je zhruba za budovou vľavo

 Zostáva nám teda  obdivovať len staré vzorky. Našťastie sú v mnohých kolekciách.

Text: Copyright Karsten Ivan , Máj 2013

Použitá literatúra a pramene:


A. Hutzelmann: Notiz über den Dillnit und Agalmatolith 1849

Franz Pelachy  : Geologische aufnahme des Kronprinz Franz  Erbstollens  1890

Konta J: Dillnit- ein spezifisches Tonmineral 1955

Prehľadná mapa BŠ revíru 1:5000

Google street view

Foto: ©K.Ivan a ©L.Lužina

      




















































1 komentár:

  1. Dovetok 2: O podobnej šťastnej náhode ale s menej šťastným koncom som čítal v korešpondencii o jednom inom raritnom mangánovom mineráli ktorý je pre slovensko dnes známy z jediného zachovaného kusu. O tom niekedy v ďalšom z rady blogov.

    OdpovedaťOdstrániť