Mnohí
z menej oboznámených zberateľov minerálov
nadvihli obočie pri názve tejto kapitoly.
O Zunyite a Diaspore
z Štiavnických vrchoch nikdy nepočuli.
Dobre tak to skúsme inak – čo takto
Agalmatolit a Dillnit?
Aha, už sa
rozsvecuje: hovoríme o nezvyčajných nálezoch z Banskej Belej, bývalého
kráľovského banského mesta stojaceho spolu s Hodrušou a Vyhňami
v tieni slávnejšej Štiavnice.
Je fakt , že
objavenie „agalmatolitu“ v Belej
svojho času v polovici 19 teho storočia urobilo medzi rakúsko-uhorskými mineralógmi riadny rozruch, preto že tento
minerál ako keby do miestneho zloženia hôr ani nepatril.
Agalmatolit alebo
„pagodit“ je v ázijských zemiach, najmä v Čine považovaný za vysoko
cenený minerál , najmä kvôli makkosti a leštiteľnosti, vďaka čomu sa stal
vďačnou surovinou na umelecké vyrezávanie sošiek bohov, miniatur chrámov, a rôznych iných figúrok.
A
ak k tomu mal pekné farby, jeho výskyty v horách sa strážil aj tajil oveľa úzkostlivejšie a prísnejšie ako ložiská
zlata, ktoré boli roztrúsené kade-tade. Kvalitné rezby z oku lahodiaceho
farebného agalmatolitu sa totiž skutočne vyvažovali zlatom.
Dillnit z Jergyštôlne v zbierkach Britského múzea histórie prírody v Londýne
Foto K.Ivan
V Severnej
Amerike boli a sú niektoré ložiská agalmatolitu vedené ako posvätné miesta – domorodí indiáni
z neho totiž po tisícročia vyrezávali a stále vyrezávajú fajky .
Niekoľko z ložísk dodnes vlastnia
indiánske kmene a bolo by Vám beda aj v dnešnej dobe, keby ste tam chceli
kopať alebo zbierať miestny „fajkový kameň“. Ložiská sú totiž chránené
osobitnými zákonmi USA, ktoré chránia kultúru pôvodných američanov .
Ak si spomínate z detstva, aj Winnetou v jednej z prvých Mayoviek daroval svojmu
bielemu bratovi Old Shatterhandovi
fajku, ktorú vlastnoručne vyrezal z posvätného kameňa.
Vráťme sa
k Belianskemu agalmatolitu. Kde sa tu teda vzal tento niektorými národmi
tak cenený kameň?
Samozrejme, jeho vznik má na „svedomí“ štiavnický stratovulkán.
Dúfam že viete, čo sú to skarny a erlány
vzniknuté na kontaktoch kedysi rozžeravených
treťohorných sopečných hornín
s druhohornými usadeninami- najmä
vápencami a dolomitmi. Ak nie, postačí vysvetlenie, že sú to kontaktné horniny, ktoré vznikli na zóne dotyku žeravej magmy so staršími vápencami a dolomitmi.
Na štiavnickej strane vrchov sú skarny pomerne
vzácnejšie , sú väčšinou pochované pod
nánosmi vulkanických hornín, ktoré prerazili vápence, preliali sa cez ne a
ukryli ich v hlbinách pod povrchom - geológovia hovoria, že ich vulkán "pochoval".
Viac vápenitých
sedimentov nájdeme na Pohronskej strane
hlavného hrebeňa vo Vyhniach, Banskej Hodruši ,Kopaniciach a Sklených
Tepliciach, kde zub času, plus sily prírody ohlodali sopečné nánosy, a vápence
s dolomitmi opäť odkryl spod vulkanických hornín.
Jednou
z výnimiek, potvrdzujúcich toto pravidlo, sú Belianske či skôr Juraj
štolnianske vápence pri rovnomennej baníckej osade nad Banskou Belou.
Medzi domácimi je skôr
známější maďarský variant názvu časti obce Banská Belá : Jergyštôlňa.
Pramenná
oblasť Belansko-Kozelníckeho potoka, známeho pod Belou ako Jasenica, sa totiž hlboko zaryla do útrob sopky a
usadené vápence s dolomitmi tu a tam potok odkryl.
V 7Otich a 8Otich
rokoch tento priepustný - miestami skrasovatený
a teda „deravý“ vápenec pri Juraj
štolni natoľko zvyšoval náklady na čerpanie vôd z Novej šachty na Šobove,
že Rudné Bane celý potôčik vnikajúci cez vápence do baní zregulovali, spútali a
v 80 tich rokoch 20 storočia na dlhých úsekoch uväznili do betónových rúr
a umelého koryta.
Ako bol "agalmatolit" objavený
11. Septembra
1811 banský erár prostredníctvom nariadenia komorského grófa Schluga dal
zaraziť dedičnú štolňu Korunného princa Ferdinanda, ktorá mala preskúmať
zrudnenie Bieber, Terézia a Mária
Empfängniss žily vo východnej časti revíru ako aj podfárať 500 rokov starú Juraj
štôlňu umiestnenú vyššie v doline.
Mapa časti Ferdinand dedičnej štolne
Podfáraním hlbších partii a starých
baní sa mali úseky vyššie uvedených žíl
zároveň aj odvodniť. V týchto
častiach sa totiž nachádzali olovnaté strieborné rudy, ktoré mali byť vyťažené.
Po druhej svetovej vojne noví ľavicoví
mocipáni zmenili názov štolne
z Ferdinand dedičnej na Bránik štolňu, podľa mena vtedy hĺbenej slepej
pomocnej šachty, ktorá mala za úlohu ďalej preskúmať nedotknuté hlbiny a ich rudy.
Dedičná štolňa
princa Ferdinanda (Bránik) už po necelej stovke metrov zachytila kontakt
hrubého sivého vápenca s granodioritom, ale zanechala ho bez povšimnutia a pokračovala
smerom k Bieber žile ktorú nakoniec štôlňa dosiahla 30 Októbra 1828.
Kontaktný skarn
bol rozfáraný počas razenia v roku 1825
a objavili sa hniezda „zemitej“ horniny s obsahom
pyritu.
V nádeji, že
pyritové hniezda budú obsahovať vtrúsené zlato, naradil komorgrófsky úrad
pokusnú ťažbu pyritu a jeho skúšky na zlato v Banskobystrických stupách a
hutách. Ukázalo sa však, že niekoľko desiatok kíl čistého pyritu neobsahuje
žiadne zlato ani striebro, a tak príkazom komorského grófa pod číslom 3811/1825
dobývanie pyritu ešte v ten istý rok zastavili.
Na kontakte
hornín si znovu všimol nezvyčajné masy zdanlivo
hlinitého minerálu s ružovými kryštálikmi o 23 rokov neskôr banský
praktikant Adolf Hutzelmann (v roku
1848) a vyniesol ich z bane von.
Agalmatolit s ružovým Dillnitom
foto K.Ivan
V pohnutých
revolučných rokoch ich analyzoval slovutný banský radca W. Haidinger vo Viedni
a určil ich ako agalmatolit a diaspor. Agalmatolit bola beztvará relatívne
mäkká masa bielej, sivej až žltkavo-zelenavej farby v ktorej boli niekedy
cukríkovo ružové kryštáliky diasporu.
Keďže sa už predtým popísaný diaspor nevyznačoval takým vysokým obsahom
fluóru a mal aj nižší index lomu svetla
než známe vzorky diasporu , v domnení, že sa jedná o nový minerál, navrhol
Haidinger minerálu meno Dillnit podľa staronemeckého mena Banskej Belej –
Dilln.
Využitie v praxi
Pomerne rýchlo sa zistilo, že zemitý materiál má vynikajúce vlastnosti žiaruvzdornej suroviny s veľmi vysokým bodom taviteľnosti.
Keďže strieborná huta v B. Štiavnici nemala
jednoduchý prístup k žiaruvzdorným ílom na výrobu výmurovky pecí a zhotovovanie hutníckej keramiky, dve väčšie a niekoľko menších nepravidelných
akumulácii agalmatolitu sa začali ťažiť
a využívať na výrobu hutníckej keramiky a vymazávanie pecí.
V roku 1885
bola odobraná vzorka suroviny aj pre
keramickú továreň Wilhelma Zsolnaya
do Pätkostolia (Pécs) , a 12. 5.
1886 bola do tejto továrne zaslaná dokonce tzv. vagónová zásielka – t.j. 105
centov (asi 5 a štvrť tony, preto že
cent bol kedysi cca 50 kg )
Portál Ferdinand štôlne po premenovaní na Hlavný prekop k Bránikovej šachte. 60te roky 20 storočia. Foto z fondov ŠÚBA
Hlavným
odberateľom agalmatolitu bola stále Štiavnická centrálna huta. Pokiaľ vlhkosť narúbaného agalmatolitu nepresiahla 12%, nakupovali ho za 2 zlatky a 40 grajciarov za
jednu tonu.
Ako zaujímavosť
možno tiež uviesť že popri agalmatolite sa
v štôlni tiež ťažil jemnozrnný čistý vápenec, ktorý odoberali
štiavnickí výrobcovia sódovej vody na výrobu oxidu uhličitého.
Ružovému Diasporu sa popri
agalmatolite nevenovala nijaká pozornosť, bol len zvláštnosťou bez praktického
využitia. Agalmatolit sa v štôlni Korunného princa Františka a
v Belianskej dedičnej štolni ťažil až do 2. Svetovej vojny. Belianskou
dedičnou štôlňou sa dobývali aj nižšie
uložené časti ložiska pod úrovňou štôlne cisára Ferdinanda.
Potom však úlohu
žiaruvzdornej suroviny pre hutnícke prevádzky v Štiavnici a na
Slovensku prevzal v blízkosti
ťažený a spracovávaný „dinasový“ kremenec (na Šobove pri Štiavnici a na Kamennom vrchu pri Belej).
Až do roku 1955
sa bádatelia domnievali, že tunajší agalmatolit je zmesou ílovitých minerálov
s agalmatolitom a diasporom.
Revízny výskum J.
Kontu spolu s J. Mrázom ukázal, že sa jedná o odrodu Zunyitu (pomenovaného
podľa ložiska Zunyjského kmeňa indiánov v Amerike) s vysokým obsahom
fluóru, rovnako vysoký obsah fluóru a odlišný lom svetla vykazoval aj Diaspor.
Diaspor v Zunyite - teda Dillnit v Agalmatolite . Ako chcete.
Vzorka v zbierkach Slovenského Banského Múzea.
Foto Lubomír Lužina
Dr. Konta
taktiež dokázal, že sa nejedná o zmes
minerálu s kaolinitom, a že vlastne vôbec
neide o nejaký ílovitý minerál.
Jedná sa tu teda o zemitú odrodu minerálu zunyitu.
Preto dodnes
možno nájsť v niektorých
mineralogických múzeách fluórové varianty zunyitu niekedy aj s fluórovým diasporom pod
menom Agalmatolit, ale aj ako Dillnit.
Podľa dvojice najuznávanejších systémov
používaných v mineralógii Dana
& Strunz sú oba názvy prípustné.
Štolňa je dnes zamurovaná a je súčasťou ohradeného súkromného pozemku.
Lokalita v dnešných časoch. Záber Google streetview. Štôlňa je zhruba za budovou vľavo
Zostáva nám teda obdivovať len staré vzorky. Našťastie sú
v mnohých kolekciách.
Text: Copyright Karsten
Ivan , Máj 2013
Použitá literatúra a pramene:
A. Hutzelmann: Notiz über
den Dillnit und Agalmatolith 1849
Franz Pelachy : Geologische aufnahme des Kronprinz
Franz Erbstollens 1890
Konta J: Dillnit- ein
spezifisches Tonmineral 1955
Prehľadná mapa BŠ revíru
1:5000
Google street view
Foto: ©K.Ivan a ©L.Lužina
Dovetok 2: O podobnej šťastnej náhode ale s menej šťastným koncom som čítal v korešpondencii o jednom inom raritnom mangánovom mineráli ktorý je pre slovensko dnes známy z jediného zachovaného kusu. O tom niekedy v ďalšom z rady blogov.
OdpovedaťOdstrániť