Ako to začalo

Ako že to začalo?  

Každý či každá má príbeh začiatku zbierania produktov neživej prírody  nejako inak. 

Toto je o mojich začiatkoch, ako som prišiel ku šutrom na samom začiatku. 

Začiatok nebol iba jeden, bolo ich viac. 

Skoro všetky začiatky boli ligotavé. 

V štrku dovezenom na stavbu na dedinu sme ako deti hľadali zaujímavé okruhliaky, najmä také, ktoré mali v sebe zaujímavé zlaté šupinky. Tie sme potom v ujovej dielni dávali do zveráku a uťahovali ho dovtedy, až kým nepraskli a neodhalili čerstvé šupiny zlatavej sľudy. Zvlášť vydarené sme si odkladali do škatule od bonboniéry.

Raz som  v takej kope štrku našiel prasknutý červený kamienok veľkosti väčšej fazule, ktorý mal na priereze koncentrické prúžky. Ukázal som ho otcovi a ten mi povedal, že to je achát, drahý kameň, a dalo by sa z neho urobiť očko do prsteňa. Kamienok som mal dlho, ale stratil sa. 

Jedného dňa sme s otcom v našom paneláku nastúpili do výťahu, v ktorom bol sused,  Rudo D. všeobecne známy ako opravár televízorov a technický génius - aspoň v našich očiach. Na servítke na dlani si niesol dva kúsky nejakých veľmi ligotavých striebristých kryštalických kamienkov, ktoré dostal od iného suseda. Neviem čo to presne bolo, ale tých niekoľko desiatok sekúnd spoločnej jazdy v kabínke výťahu sa mi vypálilo hlboko do mysle.  

Kamarát Jano T. z našeho baráku vedel že sa zaujímam o kamene a obdaroval ma striebrolesklým kusom nejakej ťažkej rudy. Dalo sa to lúpať na tabuľky ako sľuda, ale bolo to ťažké a nepriehľadné.Vraj mali chatu pri Kremnici , a tam bol na záhrade nejaký veľký kameň, z ktorého to odštiepil krompáčom. 

Nijako som to nevedel určiť, a tak som to zaniesol našej učiteľke prírodopisu na základnej škole nech sa na to pozrie. Kukla na to a povedele že to bude "dačo hutnícke". Musím povedať, že toto stanovisko ma veľmi neuspokojilo.  Neskôr som zistil, že sa to dá pomerne ľahko taviť, vydáva to biely dym cesnakového zápachu a na kúsku drevného uhlia to pod dúchavkou zanecháva biely nálet . Pomocou kľúča na určovanie nerastov som dospel k záveru že sa jedná o antimonit. Lenže v zvláštnom tabuľkovom kusovom vývoji. Ten kúsok mám dodnes v archíve, a tak viem, že sa jedná o "crudum" čo je roztavený a potom vychladnutý antimonit. 

Iný kamoš z 1. stupňa Základnej školy ma pozval k sebe domov, a keď otvoril gauč mal tam niekoľko desiatok kamienkov a skamenelín. Označil ich ako guľové kamene, hviezdové kamene, skamenelé rákosie od mora a podobne. Jeden z tých hviezdových kameňov mi daroval. Boli to - ako som neskôr zistil - ružičky antimonitových kyštálov na praskline kremennej žily, aj na dnešné pomery celkom pekná grajzňa. Mám ju stále pred očami, aj keď je to už viac ako 40 rokov.  Bohužiaľ vzorka sa stratila pri niektorom z našich početných sťahovaní rodičov za prácou a lepším bydlom. 

Raz sme s našimi išli  na výlet do Štianice a išli sme aj do mineralogicko -geologickej expozície banského múzea.  Kým naši kupovali na prízemí vstupenky, ja som vyvaľoval oči na jednu vzorku, ktorú mali vystavenú ako okolapku v zasklenej vitríne. 

Dopadalo na nu slnko a pórovitý striebristo farebný kameň hral všetkými farbami dúhy, hádzal tisíce drobnučkých slnečných prasiatok. červených, žltých, modrých, zelenavých.  Mal som dojem že sa chveje a predvádza  sa mi. Menil sa v mojich očiach ako keď páv natriasa svoje farebné operenie aby urobil dojem na vcelku fádnu samičku. 

Dojem teda urobil, aj tento obrázok mám dodnes vypálený v mojej duši. Pochopiteľne tam nebola žiadna popisová ceduľka, takže som nevedel, čo to je ale chcel som to. Chcel som ten ligotavý kamienok hneď, tu a teraz, hrozne, a duša mi za ním pišťala ako parná lokomotíva.  Keby sa bol vtedy pri mne zjavil čert a požiadal ma, aby som mu upísal dušu, ochotne by som to bol podšrajbol. 

No nestalo sa, ale tá vášeň vo mne už ostala. Začal som študovať vtedy dostupné knižky z knižníc, ostatne vášnivým čitateľom som bol od útleho veku, čítať som vedel skôr, ako som nastúpil do prvej triedy základnej školy. Postupom času som vstrebal všetko čo sa dalo a začal som praktikovať zbery v prírode na náleziskách. Navláčil som domov tony kamienkov , ktoré mama priebežne vyhadzovala. Bývali sme v baníckej oblasti, takže príležitostí bolo habadej. 

Teraz sa asi pýtate čo to bolo - ten kameň v múzeu, čo som vtedy ako chlapec videl. 

Asi sklamem mnohých podobne naladených, ale bol to obyčajný kus karborunda - silíciumkarbidu alebo ak chcete nečistého moissanitu s nábehovými farbami. 

Samozrejme, že som si už niečo podobné dávno zadovážil za pár šupiek. Len pre tú radosť a dávnu spomienku. 

Od tých prvých dojmov mám vášeň pre pekné skaly, masívne hutné sklo, pekne farebnú abstraktnú keramiku s glazúrou a mnohé iné neživé predmety. Aj motýle, farebné rybky a iné farebné živé tvory. 

   

Geovedy a geokoníčky majú jednu výhodu - dajú sa prevádzkovať takmer úplne všade v prírode, dokonca aj v mestách s kamennými obkladmi, a skoro všade majú múzeá s peknými skalami.  

Starý popis minerálov Banskej Štiavnice z roku 1802

Po správnosti tento blog patrí medzi Preklady, a preto ho nájdete tu:

http://napisalionas.blogspot.com/2016/02/popis-premyvacej-stupy-stiavnickych.html

Laumontit z Banskej Štiavnice - Drieňovej

Počas môjho trvalého pobytu v Banskej Štiavnici som ,samozrejme, využíval aj miestne náleziská minerálov. Keďže bola prvá polovička 80 tich rokov minulého storočia , baňa na Novej šachte ešte fungovala a jalovina sa vyvážala na haldu aj po okolí kdekade, boli ešte pomerne široké možnosti zbierania, ktoré sa s dnešnými nedajú ani porovnať.

Samozrejme, netreba si pod tým predstavovať, že som v tej dobe zbieral neviem aké nádherné zbierkové kusy.
Tie vtedy dodávali výhradne baníci.

Našťastie, baníci zvykli byť vďační, a keďže môj otec spolu s kolegami doktormi mnohým zachránil zdravie aj životy,  tak sa mu občas odvďačili aj nejakými tými „grajzňami“, ktoré tvoria dodnes základy mojej kolekcie.

Na haldách to bolo vždy skôr o paberkovaní v jalovine, ale napriek tomu sa mi podarilo nájsť nejaké pekné štiavnické markazity, pyrity, kalcity. Tiež sa „zadaril“ tamojší vzácny fialový a zelený fluorit, aj keď iba kusový ,  kryštalovaný rodochrozit.

 Vtedy sme v Štiavnici bývali na takzvanom „Klondajku“ ako vtedy volali dnešné sídlisko Drieňová.

Prezývku Klondajk nedostalo preto, že by tam bolo nejaké zlato, ale preto, že tam bolo okrem zimy poväčšinou blata po kolená. Náš panelák stál ako prvý a tak stavebné stroje a náklaďáky blato na okolitom stavenisku neustále miesili , riedili. Cesty sa dorábali až neskôr , pravdu povediac viac-menej posledné.

Keď dobre zapršalo, chodilo sa blatom len po foršniach nahádzaných v blate. Dole Pátrovským kopcom neexistoval žiadny chodník so schodíkmi ako dnes, bol tam len „poľný“ chodníček popri kroviskách. V zime šmýkačka, za dažďov bahnisko. 

Zaujímavá zberateľská situácia nastala , keď sa z východného obchvatu Štiavnice v polovičke 80 tich rokov robilo najprv pripojenie kanalizácie a potom sa pripájala aj cesta. Zahĺbili ju vo zvetranom kremenno-dioritovom porfýri alebo pyroxenickom andezite, ktorý bol v tých miestach plný „kalvárijských“ jaspisov. Našlo sa tam množstvo slušných vzoriek, okolitá hornina bola úplne červená od zvetraných jaspisov. V tých dobách sa však stačilo pomotať po lúkach okolo južných svahov Kalvárie a pekné jaspisy sa dali nazbierať.

Na svojich túlačkách po okolí „Klondajku“ pri prechádzkach so psom som občas prešiel po záverečnom úseku bývalej trate „Štiavnickej Anče“  Nie tej dnešnej Trate Mládeže, ale po  starej – parnej trati, ktorú po vojne zrušili.

V záverečnom úseku pred starou stanicou bola stará trať kvôli dodržaniu stúpania- klesania riadne zahĺbená do skalného výbežku Pátrovského Kopca.  Ten je tvorený tiež zvetralou porfýrickou horninou, ktorá je na kopanie pomerne mäkká.

Samozrejme , v mojich časoch už po trati starej Anče nebolo ani pamiatky, zostalo len jej vedenie v teréne - jasne rozoznateľné.

Štiavničania sa už v tej dobe začínali rozhliadať po nových stavebných pozemkoch, a južné úbočia Pátrovského kopca (meno má zrejme po vlastníkoch pozemku, mníšskom ráde?) boli peknými slnečnými miestami na stavanie. A aj sa stavalo.

Miestni stavebníci používali trať starej Anče ako prístupovú nespevnenú cestu a domy sa stavali okolo nej.  Nakopanú horninu po priberaní skalného masívu pre základy nových domov vyvážali na vhodné miesta .

Na jednej takej dočasnej skládke som pri venčení nášho psa a rutinnom prehliadaní kôp nakopaného materiálu spozoroval v puklinách biele „slniečka“ a „vejáriky“  Tak som sa tam vrátil na druhý deň , a kopy horniny navozenej náklaďákmi z bagrovania základov pre vtedy stavané domy som riadne porozhrabával.

Letecký snímok Južnej časti sídliska Drieňová. V červenej elipse je dom , pri kopaní základov ktorého bol v hornine kalcit s laumontitom

 

Sústredil som sa na kalcitové žilky hrúbky tak do 5 cm, ktoré sa miestami roztvárali a kryštalizovali do cca. dvojcentimetrových kryštálov v neveľmi peknom vývoji a matným naleptaným povrchom. Kalcity ma veľmi nezaujímali, preto že z bane sa nosili oveľa krajšie.

Ale v dutinkách krémovo – medových kryštalizovaných kalcitov boli tie biele slniečka, ktoré upútali moju pozornosť.

Laumontitové slniečka v Kalcitovej žilke. Veľkosť vzorky 5 x 4 cm. Foto K.Ivan

Po pár hodinách som nazbieral niekoľko desiatok vzoriek, a odložil ich do depozitu. Najprv som si myslel, že tie biele slniečka s perleťovým leskom je sekundárny aragonit, ale test kyselinou chlorovodíkovou ma rýchlo vyviedol z omylu.

Nešumelo to, teda žiadny uhličitan.
Zrejme asi kremičitan.

Vzorky potom asi 20 rokov driemali v depozite, ale keď sa objavili prvé „internety“ , začal som okrem iného pátrať aj po tom, čo by to mohol byť za minerál. Väčšiu časť vzoriek som rozdal kamarátom zberateľom.

Detailnejší pohľad na miesto nálezu. V čase mojich nálezov až na jeden- dva domy v ľavej strane žiadna z budov na obrázku ešte nestála

 

Skúsenejší zberatelia ma usmernili s vyjadrením že to je podľa fotky asi laumontit, tak som si naštudoval jeho výskyty v Štiavnici, zloženie, a testy na obsahy kovov. Potvrdilo sa, že to je laumontit, koniec koncov niektoré obrázky zo zahraničia ako keby tým mojim šutrom z oka vypadli.

Na tomto mieste ešte krátko popíšem vzorky z tohto výskytu:

Laumontit som našiel výlučne v kalcitových žilách a žilkách hrúbky do 5 cm. Kalcity sú väčšinou nažltlej až svetlomedovej farby.

Laumontity sa nachádzajú v strede drúzových dutiniek ako všesmerne vyvinuté ihličkovité  až tenkostebelnaté agregáty – „hviezdičky“ či „slniečka“ V paragenéze je teda laumontit najmladším minerálom kalcitových žiliek.

Jednotlivé kryštály agregátov laumontitu zväčša nepresahujú dĺžku 1- 2 cm. Farba snehobiela , niekedy s nábehom do smotanových odtieňov. Lesk laumontitov perleťový. Niektoré vzorky boli zvetrané dlhodobým posobením slnka, dažďa a vetra, v takom prípade je kalcit rozpadavý a laumontit drobivý až práškovitý- pripomínajúci kriedu, bez lesku. Zrejme je to sposobené stratou vody v kryštálovej mriežke.     

Literatúra: Koděra vo svojej Mineralogii Československa a iní, starší autori uvádzajú sporadické nálezy laumontitu z inej časti Štiavnice – z Dolnej Huty, ktorá je od mňou nájdeného výskytu asi tak 2 kilometre, a na opačnej strane doliny.

Moje  nájdené kúsky doteraz neboli lokalizované, okrem krátkeho popisu v mojej galérii na Mindat.org .

Keďže od mojich nálezov uplynulo viac ako 30 rokov, medzičasom na potencionálnom nálezisku vyrástlo viacero domov. Prípadné dodatočné nálezy na skalných východoch v okolí však nemožno úplne vylúčiť.

 

Karsten Ivan,  Január 2016

 

Vyššie uvedený text je autorským dielom. Nie je prípustné text kopírovať a vydávať za svoje dielo, na prípadné vydanie textu v papierovej forme je potrebný súhlas autora

 Použité zdroje informácii:

 

Koděra et al. : Mineralogie Československa, vyd. Academia Praha, 1981 

Fotografické ortofotomapy sú použité z podkladov na stránke www.mapy.cz.

Fotografie copyright K.Ivan.

 

 

Opály drevné a opálovo-kremenné hmoty Stredného Slovenska

Vážení páni geológovia, tento blog nemá ambíciu byť absolútne presný v geologických termínoch, stratigrafii a pomenovaní hornín. Slúži na popularizáciu zbierania minerálov pre obyčajných ľudí bez geologického vzdelania. Tak sa mi na týchto blogoch prosím "nerochnite" na slovíčkach a nepresnostiach. 
 Uvedomte si prosím, že väčšina z Vás, pri všetkej úcte ,nemá šajnu o tom ako sa robí v praxi baníctvo, hoci jedno s druhým súvisí.  
Ďakujem Vám vopred za pochopenie.

Prakticky všetky drevné opály a limnokvarcitovo – opálové hmoty na Slovensku majú svoj pôvod v treťohornej vulkanickej činnosti.

Táto sa podľa geológov odohrávala 15 -  12 miliónov rokov pred súčasnosťou,  najmä v oblasti stratovulkánu Poľana, Kremnicko-Rematského a Štiavnického stratovulkánu, ďalej série menších sopiek v oblasti Vtáčnika. Tiež menších vulkánov v Novohrade a Bukových horách. Erupcie neboli dlhodobé, ale počas asi troch miliónov rokov sa mnohonásobne - stovky krát opakovali. Podľa zistení geológov sa postupne udiali všetky druhy sopečnej činnosti: od obrovských explózii, cez pokojné vylievanie láv z kráterov, lahary, plošné spády popolov, obyčajné odfukovanie sopiek, až po obdobia pokoja, kedy sa zdalo, že všetko utíchlo, aby sa výbuchy znovu zopakovali.  V niektorých prípadoch boli prestávky medzi výbuchmi aj niekoľko stotisíc rokov. 

Pri jednotlivých explóziách boli lesy v okolí vulkánov zasypávané jemným sopečným prachom s vysokým obsahom kremeňa, kremenné roztoky postupne prenikali do zasypaných kmeňov a vetiev a nahrádzali uhlíkaté zložky dreva koloidným kremeňom  pri zachovaní štruktúry dreva včítane letokruhov. Neskôr boli miestami  mäkkšie okolité popolovité horniny obklopujúce drevné opály často odnesené – zvetrané, prekremenelé  tvrdšie časti však zostávali na mieste, respektívne boli prenesené vodnými tokmi len na krátke vzdialenosti.   

Na mieste vzniku – in situ -   drevné opály bielych, čiernych a krémových odtieňov sa nachádzajú v oblasti Veľkého Ďura kde sú „zarastené“ v stvrdnutom jemnom belavošedivom  sopečnom popole z Štiavnického stratovulkánu,  podobne sú uložené oranžovočervené a žlté drevné opály v okolí Povrazníka, Strelníkov, ako aj drevné opály z laharu pri Zolnej či drevné opály v blízkosti Starej Kremničky  .

Drevný opál z Povrazníka Zbierka SBM B. Štiavnica , foto K.Ivan

Prieskum druhov drevín zakonzervovaných do slovenských  drevných opálov podľa mojej znalosti nebol  (okrem nováckej oblasti) podrobnejšie realizovaný. V Novákoch sa vyskytujúce drevné opály v podloží uhoľných slojov sú vačšinou z driev tisovca (hustejšie letokruhy) dubu (redšie letokruhy) a javorov (relatívne riedkych  letokruhov)

Späť na Pohronie

Najznámejšie výskyty drevných opálov na Slovensku sú v Podpoľaní  v oblasti Povrazníka a Ľubietovej, na východnom slovensku v Slánskch vrchoch v oblasti Slančíka,  súčasnosti je známy výskyt Veľký Ďur pri Leviciach. Kedysi bolo všeobecne známe nálezisko Svätý Anton/Antol na poliach ,dnes už málo známe napriek dodnes bežným nálezom  drevných opálov krémových a tmavších odtieňov s vysokým stupňom silicifikácie. Problémom , kvôli ktorým sa nálezy zmenšujú je aj to, že mnoho kedysi pravidelne oraných polí dnes leží úhorom, alebo sa zmenili na pasienky či lúky.

Na Strednom a Západnom Slovensku je však viacero  menších výskytísk drevných opálov niekedy v veľmi peknom vývoji, dobre prekremenelých a vhodných na gemologické spracovanie, ktoré v mineralogickej literatúre nie sú popisované,  a sú poväčšinou známe len zberateľom.

 V Štiavnických vrchoch sú to menej známe náleziská  Janovské, Halčianska dolina pri Banskej Belej, Ilija, Prenčov, Sklené Teplice. V Kremnických vrchoch  sú menej známe náleziská drevných  opálov rôznych  farieb v pásme  medzi Kremnickou dolinou   a Žiarskou kotlinou Žiar – Lutila-Kopernica, a v oblasti Ihráča a Jastrabej.

Drevný opál z Halče pri Banskej Belej. Foto K.Ivan

Nálezy veľkých kmeňov drevných opálov sú popísané napríklad zo Svätého Kríža, kde v 18. storočí vykopali niekoľko metrov dlhý skamenelý kmeň, ale o pár dní ho opäť zakopali, lebo ešte nebol dosť "zrelý" (rozumej prekremenelý). V tej dobe boli ľudia presvedčení, že kamene v zemi po pár desiatkach rokov dozrejú, či dokonca dorastajú. No a na čo mal ten kmeň dozrieť? Predsa na to, aby ho rozlámali a narobili z neho kresacie kamienky!

Iné  historické pramene uvádzajú skamenelé kmene v blízkosti Banskoštiavnického sídliska Drieňová, ale nálezisko sa nachádza v inej dolinke.    

Zvetraný veľký kus drevného opálu Janovské. in situ Foto: K.Ivan

Zhodného veku a pôvodu ako stredoslovenské sú drevné opály Ponitria. V podložnom sopečnom tufite Nováckeho uhoľného ložiska sa pri razení banských diel pomerne často nachádzajú  menej prekremenelé, ale pomerne veľké kusy kmeňov tisovcov a javorov. Z internetu a staršej literatúry je známe tiež nálezisko Horná Ves medzi Partizánskym a Novákmi. Menšie výskyty pekne prekremenelých drevných opálov sú známe aj z okolia Handlovej.

Bohatšie výskyty sú známe v širokom pásme na poliach a východoch hornín od Trnavej Hory až po Ihráč. Mnoho z týchto drevných opálov a opálových hmôt bolo rozvlečené Ihráčskym potokom až po Hron.  V týchto miestach nachádzame väčšie kusy drevných opálov najmä v lokalite Piesky nad Jastrabou, najmä pod veľkou zákrutou železničnej trate nad obcou. Škoda, že tunajšie polia sa už niekoľko desiatok rokov neorú, poskytli by pekné ukážky jednak drevných opálov, ale aj opálových hmôt sfarbených od krvavočervena , cez ohnivé oranžovočervené opály až po zelené kusy. 

žlto červeno béžový jaspis z Ihráča. Foto K.Ivan

Samozrejme , najviac sú zastúpené sivé, sivočierne až čiernohnedé masy.

Nálezisko Piesky prechádza až do oblasti Ihráčskej doliny, kde v potoku nad vodnou nádržou Slobodné nie je nič nezvyčajné nájsť aj veľké kusy černavohnedých  drevných opálov

Iné, rozsiahle a pritom takmer neznáme  nálezisko opálových hmôt včítane drevných opálov je pásmo Lutilského potoka od Žiaru nad Hronom cez Lutilu a ďalej v širokom okolí ľavostranného prítoku Lutilského potoka – Kopernického potoka v rovnomennej doline. Opálové hmoty sú rozšírené aj na poliach najmä na ľavom brehu Lutilského potoka. V Lutilskom potoku nie sú výnimočné ani oranžovočervené opály „ohnivé“. Pri zbieraní si však treba dávať pozor na to, že niektoré kusy obyčajného béžového opálu sú zafarbené do červena od železitých súvrství, v ktorých ležali, a toto zafarbenie často nesiaha hlbšie ako pár milimetrov od povrchu. Podobne to býva so zdanlivo žltými kremennými hmotami.   

Okolie Kopernice , najmä  lesy pod obcou sú „posiate“ limnokvarcitmi, niekedy vo veľmi zaujímavom farebnom vývoji, občas sa vyskytujú aj vrstvené opálové hmoty v achátovom vývoji, občas aj s farebnými vrstvičkami.  Podobného charakteru sú výskyty všade v okolí bentonitových lomov v pásme hor medzi Kopernicko-Lutilským potokom a Kremnickým potokom. Napríklad lokalita Potôčik nad Starou Kremničkou pri úpravni bentonitu, ktoré sa tiahne hlboko do lesov, je tiež posypaná kremennými hmotami. 
Podobne sú milióny ton opálových hmôt jazerného pôvodu v okolí Slaskej

Ovšem pomerne často sa v týchto horách okrem ukážok neživej prírody vyskytujú aj medvede, preto treba byť opatrný.

Všeobecne možno povedať že kde je bentonit, tam sú v okolí veľmi zaujímavé farebné kremité a opálové hmoty. V kopernickom potoku sú pomerne bežné aj čierne až sivé obsidiány, nachádzajú sa tu aj v primárnych výskytoch – lomových stenách hrubozrnného sopečného popola- tufu.

Najmä v pásme Lutila –Kopernica-Slaská sa v kremenno- opálovýh hmotách nachádzajú skamenené zvyšky vegetácie, ktoré zakonzervovali horúce pramene s vysokým obsahom kyseliny kremičitej vytekajúce na brehoch niekdajších močiarov a jazier. Pozornému oku  zberateľa neujdú kusy s článkami šachorov , trstiny, zlomkami tráv, machu, ale aj čiernej rašeliny. V staršej literatúre sa dokonca uvádza nález prekremenelej korytnačky  či jašterice.

V samotnom Hrone, najmä v pásme od Šašovského Podhradia po Žarnovicu možno ľahko nájsť  niekedy naozaj zaujímavé kusy limnokvarcitov a opálových hmôt. 

Šarlátový Jaspis s modrými škvrnami. Sklené Teplice Foto K.Ivan

Pra- Hronom boli  drevné opály splavované z časti Kremnických a Štiavnických vrchov a ukladané v jeho usadeninách od Hronskej Dúbravy až pod Levice. Tohto pôvodu sú drevné opály a obecné či mäsové opály z sedimentov Prahrona sporadicky nachádzané v pásme Hronský Beňadik,  Tekovské Nemce, Čaradice, Čierne Kľačany . Opály zo sedimentov sa nachádzali hlavne pri dobývaní sedimentov v tzv.“ pieskových baniach“ – Čierne Kľačany , po zime sa v širokom okolí spomínaných obcí na zoraných poliach dajú nájsť drevité opály a opálové hmoty s podielom drevného opálu. Zaujímavé vzorky poskytla výstavba a dostavba obchvatu – neskôr diaľnice R1 poza tieto obce.  

V samotnom Hrone, najmä v pásme od Šašovského Podhradia po Žarnovicu možno ľahko nájsť  niekedy naozaj zaujímavé kusy limnokvarcitov aj opálových hmôt, samozrejme premiešané s náplavmi iných hornín a obyčajného kremeňa. 

Okrem už uvedených variantov kremenných hmôt autor našiel viacero "špekštajnov"  opálových hmôt s vrstevnou štruktúrou, po rozrezaní na nerozoznanie podobných kusom pekného prerasteného bôčika, ale aj slaniny. Len vôňa a chuť je iná....

Osobne sa mi najviac páčia pekné jasnočervené jaspisy, potom žlto-červené jaspisy, ale ani zeleno-červené "plazmy" nie sú nič, čo by som zahodil. Boli aj výpravy keď som musel výber nálezov zakopať do diery v zemi. Nie preto, že by som čakal kým dozrejú, ale preto, že som našiel pri potoku trebárs 30 kilový nádherne prekremenelý kmeň , ktorý som jednoducho NEMOHOL nechať na mieste, aby mi ho niekto "nevyfúkol" . Po zakopaný "poklad" som sa vrátil na druhý deň.      

Zbieral som zaujímavé a krásne sfarbené opálové hmoty a drevné opály okrem vyššie uvedených lokalít aj nad Sklenými Teplicami, pri Lovči, pri klzisku v Žiari nad Hronom, pri Lovčici-Trubíne, Trnavej Hore. Možností je naozaj veľa a nie sú zriedkavé aj príjemné prekvapenia.  

Ing. Karsten Ivan 2009-2015

Text je autorským dielom a nie je možné a povolené vydávať ho za svoje dielo. Publikovať dielo alebo jeho časti v tlačenej forme je možné len po predchádzajúcom dohovore s autorom.

O náleziskách

Pôvodne som si myslel, že sem budem dávať články o náleziskách minerálov, ktoré som našiel sám, alebo vyňúral v starej literatúre.
Ale ako  sledujem vývoj na náleziskách v Štiavnických vrchoch a okolitých stredoslovenských horách, stále viac sa utvrdzujem v presvedčení, že by som takto konal proti prírode.
To nechcem.

K zbieraniu minerálov treba pristupovať citlivo. Minerály sú  prírodné produkty, ktoré sa (väčšinou)  neobnovujú v časovom horizonte jedného ľudského života.
Moja pôvodná optimistická predstava bola, že ľudia by si  na popísaných miestach nazbierali pár kúskov a potešení šli domov.

Šialene rozkopané lokality s bordelom po kopáčoch ma presviedčajú o opaku.
 Pár desiatok jedincov si nedokáže alebo nechce zarobiť poctivo - rozumej: inak ako drancovaním prírodných zdrojov- a tak od idey rozširovania znalostí o mineráloch a ich náleziskách bohužiaľ musím upustiť, hoci sa mi podarilo nájsť niekoľko v literatúre nikdy nepopísaných nálezísk rôznych minerálov.

Nemám nič proti tomu, keď si niekto niekde mimo rezervácie nakope za bedničku vzoriek.
Ale mám všetko proti tomu, keď si výkop za sebou nezahádže, a ešte tam roztrepe sklenené alebo pohodí prázdne pet flaše ktoré vládal plné na nálezisko doniesť , a už nevládal odniesť prázdne.

Tak takto teda nie.

Bordelárom, chamtivcom a neporiadnikom  nebudem týmto blogom nič uľahčovať. Žiadne GPS nečakajte
Zverejním len náleziská, ktoré sú prakticky nevyrabovateľné, preto že sú na veľkej ploche a neobsahujú veľmi cenné minerály.

Vy poctiví a slušní to pochopíte.
Žiaľ, po internete sa  nedá rozoznať kto je kto, a tak sa tí slušní  žiaľ zvezú na jednom voze s tými neporiadnymi .
Opýtať sa ma môžete na rôzne témy, ale odpoviem len tým, o ktorých už niečo z internetu alebo z osobného stretnutia viem.

Je to môj blog a píšem naň len to, čo sám chcem.

Sem tam som už niečo pošepol tým o ktorých viem, že sa na nich dá spoľahnúť.
Vy ostatní sa snažte polepšiť.
  

Zunyit a Diaspor z Jergyštolne , Banská Belá

Mnohí z menej oboznámených zberateľov minerálov  nadvihli obočie pri názve tejto kapitoly.

 O Zunyite a Diaspore z Štiavnických vrchoch nikdy nepočuli. 

Dobre tak to skúsme inak – čo takto Agalmatolit a Dillnit?

Aha, už sa rozsvecuje: hovoríme o nezvyčajných nálezoch z Banskej Belej, bývalého kráľovského banského mesta stojaceho spolu s Hodrušou a Vyhňami v tieni slávnejšej Štiavnice.

Je fakt , že objavenie „agalmatolitu“  v Belej svojho času v polovici 19 teho storočia urobilo medzi rakúsko-uhorskými  mineralógmi riadny rozruch, preto že tento minerál ako keby do miestneho zloženia hôr ani nepatril.

Agalmatolit alebo „pagodit“ je v ázijských zemiach, najmä v Čine považovaný za vysoko cenený minerál , najmä kvôli makkosti a leštiteľnosti, vďaka čomu sa stal vďačnou surovinou na umelecké vyrezávanie sošiek bohov,  miniatur chrámov, a rôznych iných figúrok.

 A ak k tomu mal pekné farby, jeho výskyty v horách sa strážil aj tajil  oveľa úzkostlivejšie a prísnejšie ako ložiská zlata, ktoré boli roztrúsené kade-tade. Kvalitné rezby z oku lahodiaceho farebného agalmatolitu sa totiž skutočne vyvažovali zlatom. 

Dillnit z Jergyštôlne v zbierkach Britského múzea histórie prírody v Londýne 

Foto K.Ivan

V Severnej Amerike boli a sú niektoré ložiská agalmatolitu vedené ako posvätné miesta – domorodí indiáni z neho totiž po tisícročia vyrezávali a stále vyrezávajú fajky .  

Niekoľko z ložísk dodnes vlastnia indiánske kmene a bolo by Vám beda aj v dnešnej dobe, keby ste tam chceli kopať alebo zbierať miestny „fajkový kameň“. Ložiská sú totiž chránené osobitnými zákonmi USA, ktoré chránia kultúru pôvodných američanov . 

Ak si spomínate z detstva, aj Winnetou v jednej z prvých  Mayoviek daroval svojmu bielemu bratovi  Old Shatterhandovi fajku, ktorú vlastnoručne vyrezal z posvätného kameňa.

       

Vráťme sa k Belianskemu agalmatolitu. Kde sa tu teda vzal tento niektorými národmi tak cenený kameň? 

Samozrejme, jeho vznik má na „svedomí“  štiavnický stratovulkán. 

Dúfam že viete, čo sú to skarny a erlány vzniknuté na kontaktoch kedysi rozžeravených  treťohorných  sopečných hornín s druhohornými  usadeninami- najmä vápencami a dolomitmi. Ak nie, postačí vysvetlenie, že sú to kontaktné horniny, ktoré vznikli na zóne dotyku žeravej magmy so staršími vápencami a dolomitmi. 

 Na štiavnickej strane vrchov sú skarny pomerne vzácnejšie ,  sú väčšinou pochované pod nánosmi vulkanických hornín, ktoré prerazili vápence, preliali sa cez ne a ukryli ich v hlbinách pod povrchom - geológovia hovoria, že ich vulkán "pochoval".

Viac vápenitých sedimentov  nájdeme na Pohronskej strane hlavného hrebeňa vo Vyhniach, Banskej Hodruši ,Kopaniciach a Sklených Tepliciach, kde zub času, plus sily prírody ohlodali sopečné nánosy, a vápence s dolomitmi opäť odkryl spod vulkanických hornín.

Jednou z výnimiek, potvrdzujúcich toto pravidlo, sú Belianske či skôr Juraj štolnianske vápence pri rovnomennej baníckej osade  nad Banskou Belou. 

Medzi domácimi je skôr známější maďarský variant názvu časti obce Banská Belá : Jergyštôlňa.

Pramenná oblasť  Belansko-Kozelníckeho potoka, známeho pod Belou ako Jasenica,  sa totiž hlboko zaryla do útrob sopky a usadené vápence s dolomitmi tu a tam potok odkryl.

 V 7Otich a 8Otich rokoch tento priepustný - miestami skrasovatený  a teda „deravý“ vápenec  pri Juraj štolni natoľko zvyšoval náklady na čerpanie vôd z Novej šachty na Šobove, že Rudné Bane celý potôčik vnikajúci cez vápence do baní zregulovali, spútali  a v 80 tich rokoch 20 storočia na dlhých úsekoch uväznili do betónových rúr a umelého koryta.

Ako bol "agalmatolit" objavený 

11. Septembra 1811 banský erár prostredníctvom nariadenia komorského grófa Schluga dal zaraziť dedičnú štolňu Korunného princa Ferdinanda, ktorá mala preskúmať zrudnenie Bieber, Terézia  a Mária Empfängniss žily vo východnej časti revíru ako aj  podfárať 500 rokov starú Juraj štôlňu umiestnenú vyššie v doline. 

Mapa časti Ferdinand dedičnej štolne

Podfáraním hlbších partii a starých baní  sa mali úseky vyššie uvedených žíl zároveň aj odvodniť.  V týchto častiach sa totiž nachádzali olovnaté strieborné rudy, ktoré mali byť vyťažené.

 Po druhej svetovej vojne noví ľavicoví mocipáni  zmenili názov štolne z Ferdinand dedičnej na Bránik štolňu, podľa mena vtedy hĺbenej slepej pomocnej šachty, ktorá mala za úlohu ďalej preskúmať nedotknuté hlbiny a ich rudy. 

Dedičná štolňa princa Ferdinanda (Bránik) už po necelej stovke metrov zachytila kontakt hrubého sivého vápenca s granodioritom, ale zanechala ho bez povšimnutia a pokračovala smerom k Bieber žile ktorú  nakoniec štôlňa dosiahla 30 Októbra 1828.

Kontaktný skarn bol rozfáraný počas razenia v roku 1825 a objavili sa hniezda „zemitej“ horniny s obsahom pyritu.

V nádeji, že pyritové hniezda budú obsahovať vtrúsené zlato, naradil komorgrófsky úrad pokusnú ťažbu pyritu a jeho skúšky na zlato v Banskobystrických stupách a hutách. Ukázalo sa však, že niekoľko desiatok kíl čistého pyritu neobsahuje žiadne zlato ani striebro, a tak príkazom komorského grófa pod číslom 3811/1825 dobývanie pyritu ešte v ten istý rok zastavili.

Na kontakte hornín si znovu všimol nezvyčajné masy zdanlivo  hlinitého minerálu s ružovými kryštálikmi o 23 rokov neskôr banský praktikant Adolf Hutzelmann  (v roku 1848) a vyniesol ich z bane von.

Agalmatolit s ružovým Dillnitom

foto K.Ivan

V pohnutých revolučných rokoch ich analyzoval slovutný banský radca W. Haidinger vo Viedni a určil ich ako agalmatolit a diaspor. Agalmatolit bola beztvará relatívne mäkká masa bielej, sivej až žltkavo-zelenavej farby v ktorej boli niekedy cukríkovo ružové kryštáliky diasporu. 

Keďže sa už predtým popísaný diaspor  nevyznačoval takým vysokým obsahom fluóru  a mal aj nižší index lomu svetla než známe vzorky diasporu , v domnení, že sa jedná o nový minerál, navrhol Haidinger minerálu meno Dillnit podľa staronemeckého mena Banskej Belej – Dilln.

Využitie v praxi

Pomerne rýchlo sa zistilo, že zemitý materiál  má  vynikajúce vlastnosti žiaruvzdornej suroviny s veľmi vysokým bodom taviteľnosti.

Keďže  strieborná huta v B. Štiavnici nemala jednoduchý prístup k žiaruvzdorným ílom na výrobu výmurovky pecí  a zhotovovanie hutníckej keramiky,  dve väčšie a niekoľko menších nepravidelných akumulácii agalmatolitu sa začali  ťažiť a využívať na výrobu hutníckej keramiky a vymazávanie pecí.

V roku 1885 bola odobraná  vzorka suroviny aj pre keramickú továreň Wilhelma Zsolnaya  do  Pätkostolia (Pécs) , a 12. 5. 1886 bola do tejto továrne zaslaná dokonce tzv. vagónová zásielka – t.j. 105 centov (asi 5  a štvrť tony, preto že cent bol kedysi cca 50 kg)

Portál Ferdinand štôlne po premenovaní na Hlavný prekop k Bránikovej šachte. 60te roky 20 storočia. Foto z fondov ŠÚBA

Hlavným odberateľom agalmatolitu bola stále Štiavnická centrálna huta.  Pokiaľ vlhkosť  narúbaného agalmatolitu nepresiahla 12%,  nakupovali ho za 2 zlatky a 40 grajciarov za jednu tonu.

Ako zaujímavosť možno tiež uviesť že popri agalmatolite sa  v štôlni  tiež ťažil  jemnozrnný čistý vápenec, ktorý odoberali štiavnickí výrobcovia sódovej vody na výrobu oxidu uhličitého.

Ružovému Diasporu sa popri agalmatolite nevenovala nijaká pozornosť, bol len zvláštnosťou bez praktického využitia. Agalmatolit sa v štôlni Korunného princa Františka a v Belianskej dedičnej štolni ťažil až do 2. Svetovej vojny. Belianskou dedičnou štôlňou sa dobývali  aj nižšie uložené časti ložiska pod úrovňou štôlne cisára Ferdinanda.

Potom však úlohu žiaruvzdornej suroviny pre hutnícke prevádzky v Štiavnici a na Slovensku  prevzal v blízkosti ťažený a spracovávaný „dinasový“ kremenec (na Šobove pri Štiavnici a na Kamennom vrchu pri Belej).  

Až do roku 1955 sa bádatelia domnievali, že tunajší agalmatolit je zmesou ílovitých minerálov s agalmatolitom a diasporom.

Revízny výskum J. Kontu spolu s J. Mrázom ukázal, že sa jedná o odrodu Zunyitu (pomenovaného podľa ložiska Zunyjského kmeňa indiánov v Amerike) s vysokým obsahom fluóru, rovnako vysoký obsah fluóru a odlišný lom svetla vykazoval aj Diaspor.

Diaspor v Zunyite - teda Dillnit v Agalmatolite . Ako chcete.

Vzorka v zbierkach Slovenského Banského Múzea. 

Foto Lubomír Lužina

Dr. Konta taktiež  dokázal, že sa nejedná o zmes minerálu s kaolinitom, a že vlastne vôbec  neide o nejaký  ílovitý minerál. Jedná sa tu teda o zemitú odrodu minerálu zunyitu.

Preto dodnes možno nájsť  v niektorých mineralogických múzeách fluórové varianty zunyitu  niekedy aj s fluórovým diasporom pod menom Agalmatolit, ale aj ako Dillnit. 

Podľa dvojice najuznávanejších systémov používaných v mineralógii  Dana & Strunz sú oba názvy prípustné.

Štolňa je dnes zamurovaná a je súčasťou ohradeného súkromného pozemku.

Lokalita v dnešných časoch. Záber Google streetview. Štôlňa je zhruba za budovou vľavo

 Zostáva nám teda  obdivovať len staré vzorky. Našťastie sú v mnohých kolekciách.

Text: Copyright Karsten Ivan , Máj 2013

Použitá literatúra a pramene:

A. Hutzelmann: Notiz über den Dillnit und Agalmatolith 1849

Franz Pelachy  : Geologische aufnahme des Kronprinz Franz  Erbstollens  1890

Konta J: Dillnit- ein spezifisches Tonmineral 1955

Prehľadná mapa BŠ revíru 1:5000

Google street view

Foto: ©K.Ivan a ©L.Lužina