Ako to začalo

Ako že to začalo?  

Každý či každá má príbeh začiatku zbierania produktov neživej prírody  nejako inak. 

Toto je o mojich začiatkoch, ako som prišiel ku šutrom na samom začiatku. 

Začiatok nebol iba jeden, bolo ich viac. 

Skoro všetky moje začiatky boli ligotavé. 

V štrku dovezenom na stavbu na dedinu sme ako deti hľadali zaujímavé okruhliaky, najmä také, ktoré mali v sebe zaujímavé zlaté šupinky. Tie sme potom v ujovej dielni dávali do zveráku a uťahovali ho dovtedy, až kým nepraskli a neodhalili čerstvé šupiny zlatavej sľudy. Zvlášť vydarené sme si odkladali do škatule od bonboniéry.

Raz som  v takej kope štrku našiel prasknutý červený kamienok veľkosti väčšej fazule, ktorý mal na priereze koncentrické prúžky. Ukázal som ho otcovi a ten mi povedal, že to je achát, drahý kameň, a dalo by sa z neho urobiť očko do prsteňa. Kamienok som mal dlho, ale stratil sa. 

Jedného dňa sme s otcom v našom paneláku nastúpili do výťahu, v ktorom bol sused,  Rudo D. všeobecne známy ako opravár televízorov a technický génius - aspoň v našich očiach. Na servítke na dlani si niesol dva kúsky nejakých veľmi ligotavých striebristých kryštalických kamienkov, ktoré dostal od iného suseda. Neviem čo to presne bolo, ale tých niekoľko desiatok sekúnd spoločnej jazdy v kabínke výťahu sa mi vypálilo hlboko do mysle.  

Kamarát Jano T. z našeho baráku vedel že sa zaujímam o kamene a obdaroval ma striebrolesklým kusom nejakej ťažkej rudy. Dalo sa to lúpať na tabuľky ako sľuda, ale bolo to ťažké a nepriehľadné.Vraj mali chatu pri Kremnici , a tam bol na záhrade nejaký veľký kameň, z ktorého to odštiepil krompáčom. 

Nijako som to nevedel určiť, a tak som to zaniesol našej učiteľke prírodopisu na základnej škole nech sa na to pozrie. Kukla na to a povedele že to bude "dačo hutnícke". Musím povedať, že toto stanovisko ma veľmi neuspokojilo.  Neskôr som zistil, že sa to dá pomerne ľahko taviť, vydáva to biely dym cesnakového zápachu a na kúsku drevného uhlia to pod dúchavkou zanecháva biely nálet . Pomocou kľúča na určovanie nerastov som dospel k záveru že sa jedná o antimonit. Lenže v zvláštnom tabuľkovom kusovom vývoji. Ten kúsok mám dodnes v archíve, a tak viem, že sa jedná o "crudum" čo je roztavený a potom vychladnutý antimonit. 

Iný kamoš z 1. stupňa Základnej školy ma pozval k sebe domov, a keď otvoril gauč mal tam niekoľko desiatok kamienkov a skamenelín. Označil ich ako guľové kamene, hviezdové kamene, skamenelé rákosie od mora a podobne. Jeden z tých hviezdových kameňov mi daroval. Boli to - ako som neskôr zistil - ružičky antimonitových kyštálov na praskline kremennej žily, aj na dnešné pomery celkom pekná grajzňa. Mám ju stále pred očami, aj keď je to už viac ako 40 rokov.  Bohužiaľ vzorka sa stratila pri niektorom z našich početných sťahovaní rodičov za prácou a lepším bydlom. 

Raz sme s našimi išli  na výlet do Štianice a išli sme aj do mineralogicko -geologickej expozície banského múzea.  Kým naši kupovali na prízemí vstupenky, ja som vyvaľoval oči na jednu vzorku, ktorú mali vystavenú ako okolapku v zasklenej vitríne. 

Dopadalo na nu slnko a pórovitý striebristo farebný kameň hral všetkými farbami dúhy, hádzal tisíce drobnučkých slnečných prasiatok. červených, žltých, modrých, zelenavých.  Mal som dojem že sa chveje a predvádza  sa mi. Menil sa v mojich očiach ako keď páv natriasa svoje farebné operenie aby urobil dojem na vcelku fádnu samičku. 

Dojem teda urobil, aj tento obrázok mám dodnes vypálený v mojej duši. Pochopiteľne tam nebola žiadna popisová ceduľka, takže som nevedel, čo to je ale chcel som to. Chcel som ten ligotavý kamienok hneď, tu a teraz, hrozne, a duša mi za ním pišťala ako parná lokomotíva.  Keby sa bol vtedy pri mne zjavil čert a požiadal ma, aby som mu upísal dušu, ochotne by som to bol podšrajbol. 

No nestalo sa, ale tá vášeň vo mne už ostala. Začal som študovať vtedy dostupné knižky z knižníc, ostatne vášnivým čitateľom som bol od útleho veku, čítať som vedel skôr, ako som nastúpil do prvej triedy základnej školy. Postupom času som vstrebal všetko čo sa dalo a začal som praktikovať zbery v prírode na náleziskách. Navláčil som domov tony kamienkov , ktoré mama priebežne vyhadzovala. Bývali sme v baníckej oblasti, takže príležitostí bolo habadej. 

Teraz sa asi pýtate čo to bolo - ten kameň v múzeu, čo som vtedy ako chlapec videl. 

Asi sklamem mnohých podobne naladených, ale bol to obyčajný kus karborunda - silíciumkarbidu alebo ak chcete nečistého moissanitu s nábehovými farbami. 

Samozrejme, že som si už niečo podobné dávno zadovážil za pár šupiek. Len pre tú radosť a dávnu spomienku. 

Od tých prvých dojmov mám vášeň pre pekné skaly, masívne hutné sklo, pekne farebnú abstraktnú keramiku s glazúrou a mnohé iné neživé predmety. Aj motýle, farebné rybky a iné farebné živé tvory. 

   

Geovedy a geokoníčky majú jednu výhodu - dajú sa prevádzkovať takmer úplne všade v prírode, dokonca aj v mestách s kamennými obkladmi, a skoro všade majú múzeá s peknými skalami.  

Starý popis minerálov Banskej Štiavnice z roku 1802

Po správnosti tento blog patrí medzi Preklady, a preto ho nájdete tu:

http://napisalionas.blogspot.com/2016/02/popis-premyvacej-stupy-stiavnickych.html

Laumontit z Banskej Štiavnice - Drieňovej

Počas môjho trvalého pobytu v Banskej Štiavnici som ,samozrejme, využíval aj miestne náleziská minerálov. Keďže bola prvá polovička 80 tich rokov minulého storočia , baňa na Novej šachte ešte fungovala a jalovina sa vyvážala na haldu aj po okolí kdekade, boli ešte pomerne široké možnosti zbierania, ktoré sa s dnešnými nedajú ani porovnať.

Samozrejme, netreba si pod tým predstavovať, že som v tej dobe zbieral neviem aké nádherné zbierkové kusy.
Tie vtedy dodávali výhradne baníci.

Našťastie, baníci zvykli byť vďační, a keďže môj otec spolu s kolegami doktormi mnohým zachránil zdravie aj životy,  tak sa mu občas odvďačili aj nejakými tými „grajzňami“, ktoré tvoria dodnes základy mojej kolekcie.

Na haldách to bolo vždy skôr o paberkovaní v jalovine, ale napriek tomu sa mi podarilo nájsť nejaké pekné štiavnické markazity, pyrity, kalcity. Tiež sa „zadaril“ tamojší vzácny fialový a zelený fluorit, aj keď iba kusový ,  kryštalovaný rodochrozit.

 Vtedy sme v Štiavnici bývali na takzvanom „Klondajku“ ako vtedy volali dnešné sídlisko Drieňová.

Prezývku Klondajk nedostalo preto, že by tam bolo nejaké zlato, ale preto, že tam bolo okrem zimy poväčšinou blata po kolená. Náš panelák stál ako prvý a tak stavebné stroje a náklaďáky blato na okolitom stavenisku neustále miesili , riedili. Cesty sa dorábali až neskôr , pravdu povediac viac-menej posledné.

Keď dobre zapršalo, chodilo sa blatom len po foršniach nahádzaných v blate. Dole Pátrovským kopcom neexistoval žiadny chodník so schodíkmi ako dnes, bol tam len „poľný“ chodníček popri kroviskách. V zime šmýkačka, za dažďov bahnisko. 

Zaujímavá zberateľská situácia nastala , keď sa z východného obchvatu Štiavnice v polovičke 80 tich rokov robilo najprv pripojenie kanalizácie a potom sa pripájala aj cesta. Zahĺbili ju vo zvetranom kremenno-dioritovom porfýri alebo pyroxenickom andezite, ktorý bol v tých miestach plný „kalvárijských“ jaspisov. Našlo sa tam množstvo slušných vzoriek, okolitá hornina bola úplne červená od zvetraných jaspisov. V tých dobách sa však stačilo pomotať po lúkach okolo južných svahov Kalvárie a pekné jaspisy sa dali nazbierať.

Na svojich túlačkách po okolí „Klondajku“ pri prechádzkach so psom som občas prešiel po záverečnom úseku bývalej trate „Štiavnickej Anče“  Nie tej dnešnej Trate Mládeže, ale po  starej – parnej trati, ktorú po vojne zrušili.

V záverečnom úseku pred starou stanicou bola stará trať kvôli dodržaniu stúpania- klesania riadne zahĺbená do skalného výbežku Pátrovského Kopca.  Ten je tvorený tiež zvetralou porfýrickou horninou, ktorá je na kopanie pomerne mäkká.

Samozrejme , v mojich časoch už po trati starej Anče nebolo ani pamiatky, zostalo len jej vedenie v teréne - jasne rozoznateľné.

Štiavničania sa už v tej dobe začínali rozhliadať po nových stavebných pozemkoch, a južné úbočia Pátrovského kopca (meno má zrejme po vlastníkoch pozemku, mníšskom ráde?) boli peknými slnečnými miestami na stavanie. A aj sa stavalo.

Miestni stavebníci používali trať starej Anče ako prístupovú nespevnenú cestu a domy sa stavali okolo nej.  Nakopanú horninu po priberaní skalného masívu pre základy nových domov vyvážali na vhodné miesta .

Na jednej takej dočasnej skládke som pri venčení nášho psa a rutinnom prehliadaní kôp nakopaného materiálu spozoroval v puklinách biele „slniečka“ a „vejáriky“  Tak som sa tam vrátil na druhý deň , a kopy horniny navozenej náklaďákmi z bagrovania základov pre vtedy stavané domy som riadne porozhrabával.

Letecký snímok Južnej časti sídliska Drieňová. V červenej elipse je dom , pri kopaní základov ktorého bol v hornine kalcit s laumontitom

 

Sústredil som sa na kalcitové žilky hrúbky tak do 5 cm, ktoré sa miestami roztvárali a kryštalizovali do cca. dvojcentimetrových kryštálov v neveľmi peknom vývoji a matným naleptaným povrchom. Kalcity ma veľmi nezaujímali, preto že z bane sa nosili oveľa krajšie.

Ale v dutinkách krémovo – medových kryštalizovaných kalcitov boli tie biele slniečka, ktoré upútali moju pozornosť.

Laumontitové slniečka v Kalcitovej žilke. Veľkosť vzorky 5 x 4 cm. Foto K.Ivan

Po pár hodinách som nazbieral niekoľko desiatok vzoriek, a odložil ich do depozitu. Najprv som si myslel, že tie biele slniečka s perleťovým leskom je sekundárny aragonit, ale test kyselinou chlorovodíkovou ma rýchlo vyviedol z omylu.

Nešumelo to, teda žiadny uhličitan.
Zrejme asi kremičitan.

Vzorky potom asi 20 rokov driemali v depozite, ale keď sa objavili prvé „internety“ , začal som okrem iného pátrať aj po tom, čo by to mohol byť za minerál. Väčšiu časť vzoriek som rozdal kamarátom zberateľom.

Detailnejší pohľad na miesto nálezu. V čase mojich nálezov až na jeden- dva domy v ľavej strane žiadna z budov na obrázku ešte nestála

 

Skúsenejší zberatelia ma usmernili s vyjadrením že to je podľa fotky asi laumontit, tak som si naštudoval jeho výskyty v Štiavnici, zloženie, a testy na obsahy kovov. Potvrdilo sa, že to je laumontit, koniec koncov niektoré obrázky zo zahraničia ako keby tým mojim šutrom z oka vypadli.

Na tomto mieste ešte krátko popíšem vzorky z tohto výskytu:

Laumontit som našiel výlučne v kalcitových žilách a žilkách hrúbky do 5 cm. Kalcity sú väčšinou nažltlej až svetlomedovej farby.

Laumontity sa nachádzajú v strede drúzových dutiniek ako všesmerne vyvinuté ihličkovité  až tenkostebelnaté agregáty – „hviezdičky“ či „slniečka“ V paragenéze je teda laumontit najmladším minerálom kalcitových žiliek.

Jednotlivé kryštály agregátov laumontitu zväčša nepresahujú dĺžku 1- 2 cm. Farba snehobiela , niekedy s nábehom do smotanových odtieňov. Lesk laumontitov perleťový. Niektoré vzorky boli zvetrané dlhodobým posobením slnka, dažďa a vetra, v takom prípade je kalcit rozpadavý a laumontit drobivý až práškovitý- pripomínajúci kriedu, bez lesku. Zrejme je to sposobené stratou vody v kryštálovej mriežke.     

Literatúra: Koděra vo svojej Mineralogii Československa a iní, starší autori uvádzajú sporadické nálezy laumontitu z inej časti Štiavnice – z Dolnej Huty, ktorá je od mňou nájdeného výskytu asi tak 2 kilometre, a na opačnej strane doliny.

Moje  nájdené kúsky doteraz neboli lokalizované, okrem krátkeho popisu v mojej galérii na Mindat.org .

Keďže od mojich nálezov uplynulo viac ako 30 rokov, medzičasom na potencionálnom nálezisku vyrástlo viacero domov. Prípadné dodatočné nálezy na skalných východoch v okolí však nemožno úplne vylúčiť.

 

Karsten Ivan,  Január 2016

 

Vyššie uvedený text je autorským dielom. Nie je prípustné text kopírovať a vydávať za svoje dielo, na prípadné vydanie textu v papierovej forme je potrebný súhlas autora

 Použité zdroje informácii:

 

Koděra et al. : Mineralogie Československa, vyd. Academia Praha, 1981 

Fotografické ortofotomapy sú použité z podkladov na stránke www.mapy.cz.

Fotografie copyright K.Ivan.

 

 

O náleziskách

Pôvodne som si myslel, že sem budem dávať články o náleziskách minerálov, ktoré som našiel sám, alebo vyňúral v starej literatúre.
Ale ako  sledujem vývoj na náleziskách v Štiavnických vrchoch a okolitých stredoslovenských horách, stále viac sa utvrdzujem v presvedčení, že by som takto konal proti prírode.
To nechcem.

K zbieraniu minerálov treba pristupovať citlivo. Minerály sú  prírodné produkty, ktoré sa (väčšinou)  neobnovujú v časovom horizonte jedného ľudského života.
Moja pôvodná optimistická predstava bola, že ľudia by si  na popísaných miestach nazbierali pár kúskov a potešení šli domov.

Šialene rozkopané lokality s bordelom po kopáčoch ma presviedčajú o opaku.
 Pár desiatok jedincov si nedokáže alebo nechce zarobiť poctivo - rozumej: inak ako drancovaním prírodných zdrojov- a tak od idey rozširovania znalostí o mineráloch a ich náleziskách bohužiaľ musím upustiť, hoci sa mi podarilo nájsť niekoľko v literatúre nikdy nepopísaných nálezísk rôznych minerálov.

Nemám nič proti tomu, keď si niekto niekde mimo rezervácie nakope za bedničku vzoriek.
Ale mám všetko proti tomu, keď si výkop za sebou nezahádže, a ešte tam roztrepe sklenené alebo pohodí prázdne pet flaše ktoré vládal plné na nálezisko doniesť , a už nevládal odniesť prázdne.

Tak takto teda nie.

Bordelárom, chamtivcom a neporiadnikom  nebudem týmto blogom nič uľahčovať. Žiadne GPS nečakajte
Zverejním len náleziská, ktoré sú prakticky nevyrabovateľné, preto že sú na veľkej ploche a neobsahujú veľmi cenné minerály.

Vy poctiví a slušní to pochopíte.
Žiaľ, po internete sa  nedá rozoznať kto je kto, a tak sa tí slušní  žiaľ zvezú na jednom voze s tými neporiadnymi .
Opýtať sa ma môžete na rôzne témy, ale odpoviem len tým, o ktorých už niečo z internetu alebo z osobného stretnutia viem.

Je to môj blog a píšem naň len to, čo sám chcem.

Sem tam som už niečo pošepol tým o ktorých viem, že sa na nich dá spoľahnúť.
Vy ostatní sa snažte polepšiť.